Išla som ku kamarátke prespať. Býva kúsok od mesta, v ktorom bývam ja. Počasie bolo také, že pršalo, ale aj snežilo a teplota bola okolo bodu mrazu = 0 stupňov… Ráno, po ceste do práce som (podľa svedkov) nešla rýchlo, dostala šmyk a auto vyšlo z cesty do role a potom šmykom narazilo do stromu…
Čo bolo potom v skutočnosti, to nemám ani potuchy…
Ja som kráčala po schodoch a keď som prišla na posledný schod ocitla som sa v priestore, kde bolo veľmi veľké svetlo…, kde čakalo mnoho ľudí (neznámych) čakajúcich v rade…
Okolo mňa bolo krásne prostredie a pokoj, ale nedalo sa dostať mimo rady, lebo tam bol plot.. Ale za plotom bolo veľa ľudí, ktorí pôsobili pokojne, usmievavo a dávali pocit/presvedčenie, že je všetko v poriadku a akoby sa tešili na to, že ideme za nimi a budeme mať príjemný čas.
Tam sa potom objavilo menšie dieťa = môj mŕtvy braček (narodil sa a zomrel pred mojím narodením…to znamená, že to bolo naše prvé stretnutie!!!). Mal očká radosti a podával mi rúčku, že mám ísť za ním. Ale keď som podávala roku, že ho chcem tiež držať = stisnúť, teda ísť za ním, on rúčku schoval a zamával ňou a tiež hlavičkou ukazoval : ‚nie, ešte nie a choď ďalej’…
Ja som išla vpred ako mi bolo poradené a predo mnou už nebol rad čakajúcich ľudí, ale iba neuveriteľné svetlo a jeden stôl. Za stolíkom sedel pán Ježiško a bol zahrnutý neskutočným množstvom obálok… Pozrel na mňa, z veľkej kopy obálok vytiahol „moju“. Vybral jej obsah. Zrak uprel na obsah obálky – pokrútil hlavou: ‚nie‘ a ukázal mi rukou ‚pokračuj = choď ďalej’…
Ja som bola vystrašená a nechápala som + bola som zmätená a bála som sa, pretože : čo napadne veľa ľudí, keď máte ísť z nebies smerom dole? (´nepatrím sem – mám ísť dole = peklo?) V tom momente som bola vystrašená, zmätená, neistá (teda moje ‚pocity‘).
Tak vtedy som bola zľaknutá a išla smerom dole po schodoch a potom si pamätám, že som išla pozrieť členov rodiny a bola smutná, že neregistrujú moju prítomnosť a tvária sa akoby som tam nebola, pretože ja som ich stále hľadala a zrazu som bola pri nich, teda veľmi som sa tešila. A potom prišla na mňa únava a išla som si ľahnúť…
Potom si pamätám, že som ležala a pamätám si iba pohľad z okna. Ten bol z lôžka z nemocnice.
čo bolo potom, nemám zdanie, pretože si pamätám iba rodičov ako sa mi prihovárali a boli rozcítení…
Potom, čo bolo ďalej po istom čase som si vypočula od mojich blízkych ľudí, ako ma videli oni. Ja som na začiatku nevnímala nič – nevedela som to rozoznať a ani kam mám upreť zrak, lebo všetko bolo také akoby v hmle a šedé a dvojmo + vnímala (videla) som aj veci, ktoré iní nevideli.
Bolo nepríjemné, že na jednej strane mi nešli vyjadriť svoje myšlienky = z mojej strany to znamenalo 100% ticha a ani rodičom, rodine, priateľom to nebolo príjemné…
eskôr sme s rodičmi vymysleli nový spôsob komunikácie =písanie (moje myšlienky,otázky, odpovede), čiastočne to bolo možné, lebo pravá strana (som praváčka)je menej poškodená ako ľavá.
Tak istú chvíľku som komunikovala ja písomne.
Môj / náš boj o vrátenie sa do normálneho života = učením rozprávať – ja som, vlastne, ani o nich nerozprávala, pretože to nešlo – moje hlasivky boli nulové a nedalo sa mi.
Začala som chodiť k logopedičke. Veľa som musela trénovať a našťastie moji rodičia trénovali so mnou, opakovanie náročných slov a ich neustále opakovanie.
Tréning písania teda prebiehal pravidelne. Čítať, počítať sme trénovali. A začali sme aj stréningom pamäte, pretože tá bola nulová (krátkodobá pamäť bola zaznamenávaná na listoch papiera), liečeniami + tréningami = cvičenia s telom (keďže moje bolo spastické) a mala som nulovú motoriku, bola som iba ležiaca = na posteli a učenie sa nájdenia polohy sedenia, pri ktorej nepadnem, následne úpsupne postavenie sa na nohy a vydžať chvíľku stáť. Neskôr pomocou fyzioterapeuta spraviť krokdalej stretnutiami s lekármi a s každým, kto nám vie poradiť/pomôcť. Ale ide o to, že tento boj STÁLE pokračujem…
AUTOR: Jana Babincova
